Články

Ako som sa stretla s tibetskými hladovkármi

Sedemnásteho apríla 1998 som so svojou rodinou odletela do Dillí na dvojtýždňový zájazd po Indii a Nepále, ktorý organizovala jedna belgická cestovná kancelária. Naša trasa začala prehliadkou Nového Dillí, kde sme okrem iného išli navštíviť aj Gándiho pamätník. Mali sme na to len pár minút a tak po zastavení autobusu sa všetci rozbehli ku Gándiho pamätníku, aby stihli urobiť nejaké fotografie. Moja pozornosť sa zamerala na veľký otvorený stan pred vchodom do areálu. Prečítala som si nápis čo bol na stane, ale v tej rýchlosti (a ešte k tomu svojou „hospodskou“ angličtinou) som vzala na vedomie len slovo Tibet. To mi stačilo k tomu, aby som behom stotiny sekundy zabudla na Gándiho pamätník a išla k stanu. Odletela som totiž do Indie s utkvelou predstavou, že si musím priniesť aspoň jednu tibetskú misku (signing bowl). V tomto prípade, sa však potvrdilo pravidlo, že zbrklosťou a urputnosťou sa môže človek akurát znemožniť. Keďže som si neprečítala, prečo títo mladí Tibeťania pod stanom sedia, oslovila som jedného z nich s prosbou, či náhodou nemajú na predaj tibetské misky. Pozrel sa nechápajúc na mňa a potom mi s milým úsmevom odvetil, že nič také nemajú. Napadlo ma, že mi zrejme nerozumel a tak som sa pustila do obšírnejšieho vysvetľovania mu, čo mám na mysli. V tom sa za mnou ozval klaksón nášho autobusu, ktorý mi tým dával najavo, že sa čaká už len na mňa. Chystala som sa rozlúčiť s mladíkom, keď v tom ku mne dobehla moja sestra s otázkou, či viem, že títo mladí Tibeťania tu držia protestnú hladovku. (Ona totiž vedela o mojom zámere s tibetskou miskou.) V tej chvíli som sa veľmi zahanbila, chlapcovi som sa ospravedlnila a povedala, že ľudia u nás vedia o ich utrpení, že pred nejakým časom bol v Čechách už tretí koncert na podporu slobodného Tibetu, že na nich myslíme, držíme im palce a veríme, že ich krajina raz bude slobodná. Usmial sa a podaroval mi prehlásenie Tibetského združenia mládeže (TYC), vydaného práve k tejto hladovke. Ešte dlho po tomto stretnutí ma trápilo svedomie, ale vzala som si z toho ponaučenie, že človek musí skutočne najprv premýšľať a až potom niečo hovoriť. Tibetskú misku som si nakoniec kúpila v Káthmandú v Nepále a vždy, keď ju chytím do rúk a rozohrám, myslím nielen na týchto šiestich mladých ľudí, odhodlaných zomrieť za slobodu svojho národa, ale na všetkých láskyplných a mierumilovných Tibeťanov, ktorých povraždili čínski komunistickí vojaci, na všetky tie zničené kláštory, ktoré ukrývali najväčšie duchovné poklady sveta, na Jeho Svätosť dalajlamu XIV., ktorý žije v exile a dúfa, že sa raz vráti do svojej vlasti a na všetkých ľudí, ktorí sa snažia (aspoň v rámci svojich možností) pomôcť v boji za slobodný Tibet.

A ešte na záver nesmiem zabudnúť na odkaz od jednej tibetskej ženy, ktorú som stretla v Nepále. kupovala som si od nej nejaké suvenýry s tématikou „Free Tibet“ a pri tom som jej hovorila o marcovom koncerte za slobodu Tibetu, ktorý sa konal v Prahe na Žižkove. Chytila ma za ruku a poprosila, aby som všetkým ľuďom u nás povedala: „Thank you!“